Nerobím to zadarmo. Robím to zo zištných dôvodov.

Autor: Univerzitná skupina AI BB | 25.4.2013 o 13:34 | Karma článku: 6,08 | Prečítané:  1314x

A aby som výrok dokončila - nehanbím sa za to. Viem si predstaviť, čo sa Vám v tomto momente, po prečítaní nadpisu, preháňa hlavou. Čo môže toto dievča, žena, študentka robiť len preto, že za tým vidí zisk. Ak si myslíte, že vykladám tovar v supermarkete, nie je to tak. Dokonca sa ani nevenujem nijakému typu eskortnej služby. Nie som zárobkovo činná osoba a nemám ani rozbehnutý žiadny nelegálny biznis. Svoj voľný čas som obetovala niečomu inému. Som dobrovoľníčka. Dobrovoľne píšem tento článok. Ale neviem sa zbaviť myšlienky, že mi to môže opäť priniesť nejaký zisk. Aký? Napríklad taký, že dobrovoľníctvo ako zmysluplná činnosť prestane byť zatracované a na dobrovoľníkov a dobrovoľníčky sa nebude pozerať ako na šialencov/premotivovaných idealistov/obete rozličných siekt, ktorí trpia spasiteľským syndrómom a mylne sa domnievajú, že zmenia svet. Nemyslím si, že zmením svet. Dobre, možno niekedy si to myslím, ale určite nie často.

Neustále od rôznych ľudí počúvame, ako máme byť aktívni, ako treba pri zmene vždy začať od seba, pretože jedine tak dosiahneme niečo väčšie, niečo, čo nakoniec predčí aj naše vlastné očakávania. Popravde, kedysi som patrila k tým pasívnym. Keď sa však na to obdobie svojho života spätne pozriem, uvedomujem si, že som sa považovala za aktívnu a dokonca nebudem klamať, keď poviem, že aj to minimum, čo som robila (účasť na olympiádach všetkého druhu, funkcia predsedníčky triedy a pod.) ma zaraďovalo k tým, čo robia niečo navyše, tých, ktorí sa odlišujú od ostatných. Po strednej, kde som mala dobré známky, skvelých kamarátov a kamarátky, pohodlný, no priemerný život, som pokračovala v štúdiu na univerzite. Snažila som sa vybrať si odbor, ktorý by ma mohol najviac napĺňať (a nemalo to mať nič spoločné s matikou a fyzikou), takže som skončila na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Medzinárodné vzťahy - tam sa malo snúbiť to, čo ma vždy bavilo - geografia, história a jazyky. Očakávania síce neboli do bodky naplnené, ale po troch rokoch môžem povedať, že mi táto škola dala veľa.

Prvý ročník sa niesol v znamení AHA momentu - všetko bolo nové, všetko bolo iné, ja, ktorá som bola rodičmi držaná jemne nakrátko, som bola bez dozoru a mohla som si robiť, čo som chcela. Tak to aj dopadlo - nerobila som zhola nič, pár FX ma prebralo a uvedomila som si, že by nebolo od veci aspoň sa učiť. Bola som zo seba sklamaná; ako som sa ja, tá, ktorej učenie nikdy nerobilo problém, mohla dostať k rozhovorom s rodičmi typu: „Keď na to nemáš, môžeš skončiť, nebude to hanba.." po prvom semestri na vysokej. Druhý semester som nejako dokopala a prišlo leto. Začala som rozmýšľať nad tým, kam som sa nedopracovala. Bilancovala som, čo mi prvý rok na vysokej priniesol. Skvelé kamarátky a kamarátov, z ktorých väčšina je pri mne doteraz. To bolo jediné, ale za to obrovské pozitívum prvého ročníka. Spohodlnela som - to bol záver, ku ktorému som prišla. A uvedomenie si, že sa potrebujem rozvíjať, lebo som fyzicky cítila, ako som duševne zakrpatela. (Práve som prišla na to, že už teraz je to dlhý článok, ale ak ste prišli až sem, môžem Vám sľúbiť, že príde aj pointa.)

V prváku som raz bez záujmu prešla okolo stánku Amnesty International, ktorý bol na fakulte, potom som sa k nemu vrátila a podpísala petíciu za odstránenie segregácie rómskych detí v školách. Vyplnila som aj pár riadkov na papieri pre tých, ktorí chcú byť informovaní o novinkách, takže mi začal na mail pravidelne chodiť newsletter slovenskej pobočky AI. Ja som mu venovala svoje dve minúty, aby som si ho prečítala, občas podpísala nejakú online petíciu a to bolo asi všetko. V lete som začala uvažovať nad možnosťami, ktoré som mala. Naša fakulta toho totiž ponúka celkom dosť - mohla som sa stať členkou rôznych spolkov. Šla som na to vylučovacou metódou a to, čo mi po zvážení ostalo, bola univerzitná skupina Amnesty International. Napísala som jeden mail a dostala som kontakt na nejakého tretiaka Rada, vraj on to má pod palcom. Tak som sa s ním stretla. Jeho prejav, vyjadrovacie schopnosti a celkové vyžarovaniema presvedčili a ja som začala pravidelne chodiť na stretnutia banskobystrickej skupiny AI.

Vôbec som nevedela, čo ma čaká. Nemala som žiadne skúsenosti - ako s organizovaním podujatí, tak s prezentovaním; hrozila som sa myšlienky, že by som mala ísť čosi povedať stredoškolákom a stredoškoláčkam o Amnesty International alebo viesť workshop. Rado bol skvelý - od začiatku som cítila, že to, čo vie, chce posunúť ďalej, chce, aby som to vedela aj ja a dva mesiace po tom, ako som vstúpila do univerzitnej skupiny AI, sme šli do môjho rodného mesta zaujať maturantov a maturantkymetódou neformálneho vzdelávania o ľudských právach a predstaviť im Amnesty International. Bola som prekvapená, že som sa toho neobávala - pravdepodobne len preto, lebo som Radovi už vtedy dôverovala. Stretnutie dopadlo nad očakávania - ja som bola unesená, milo prekvapená aktivitou študentov a študentiek (pamätala som si svoje gymplácke časy a „nadšenie a pozornosť", ktoré sme venovali okrem učiteľského zboru aj všetkým nadšencom, ktorí kedy mali na našej škole prednášku) a zázračným spôsobom ma to „nakoplo". Uverila som tomu. Začala som veriť tomu, že to, čo robíme, a čoho som sa už aj ja stala súčasťou, má zmysel. Odvtedy to len naberalo na sile a intenzite a dnes môžem povedať, že myšlienka, ktorá mi napadla v jedno príjemné letné popoludnie, mi úplne zmenila život.

Zisk je to, čo ma motivuje robiť to ďalej. Klišé „spoznala som úžasne veľa nových ľudí", ktoré nájdete vo všetkých článkoch o tom, čo komu prinieslo členstvo v nejakom spolku či študentskej organizácii, sa mi do bodky splnilo. Dokonca sa tí ľudia stali mojimi blízkymi priateľmi a priateľkami a nevyzerá to tak, že by z môjho života plánovali v blízkej budúcnosti odísť. So spolužiakom, s ktorým som v prváku prehodila asi tri vety, som tento rok strávila viac času ako s mojou sestrou, a zrazu už pre mňa nebol len ten thai boxer, ktorý chodí všade neskoro a robí skúšky s vynaložením minimálneho úsilia, ale inteligentný, sčítaný, zábavný a najmä aktívny mladý človek, ktorý mi neuveriteľným spôsobom rozšíril obzory a presvedčil ma o tom, že by som mala prestať súdiť knihy podľa obalu, lebo nikdy neviem, čo sa v ktorej z nich dočítam.

A čo som to teda získala? Priateľstvo, stratený záujem o svet okolo mňa, pocit, že môžem robiť kvantum aktivít popri škole a stále stíham, vedomie, že to, čo robím, ma baví, a hoci občas strácam motiváciu, znovu ju nachádzam pri každej pochvale, premietaní filmu, diskusii, podpisovej akcii, úspešnom workshope, prednáške a po každom rozhovore s tými, ktorí ma motivujú od začiatku, nevyčísliteľné množstvo zážitkov, debát bez konca, smiechu, odvahy prekonať svoju komfortnú zónu, čeliť svojmu strachu, predsudkom, o ktorých som ani netušila, že vo mne sú, silu stáť si za tým, čomu verím, prehĺbeniea rozšírenie vedomostí, nadobudnutie zručností, prezentačných schopností, ale najmä som si uvedomila, že veta „Treba si určiť priority" je prudko aplikovateľná najmä pri ľuďoch ako ja, ktorí dlhodobo považovali za svoju jedinú prioritu školu. Dokázala som sama sebe, že sa neoplatí báť, čakať, klásť si otázku ČO AK - niečo nestihnem, neurobím alebo naopak urobím, poviem, strápnim sa.. Je to zbytočné. Nič v živote nebrzdí človeka ako to, ak sa neustále sám seba pýta, čo sa stane, ak. Už sa to seba samej nepýtam. Už dva roky mám odpoveď. J Neviem zaručiť, že aj vy nájdete odpoveď tam, kde som ju našla ja. Je len na vás, či to skúsite s AI. Čo ak dostanete odpoveď?

Zuzana Szabóová

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?